Saturday 10 June 2017

ANTOINE LAURAIN: MITTERRANDOV KLOBÚK / THE PRESIDENT'S HAT

Share this PostPin ThisEmail This
Antoine Laurain: Mitterrandov klobúk / The President's Hat

Please scroll down for English translation

Kniha Mitterrandov klobúk, od francúzskeho spisovateľa, režiséra a scenáristu Antoina Lauraina je pre mňa osobne malým pokladom, ktorý som objavila vo výpredaji. Pravdou však zostáva, že na to, aby si človek mohol skutočne vychutnať túto knihu, musí mať v obľube veľmi špecifický štýl a humor,  s akým Francúzi píšu, či tvoria filmy.
Útla kniha obsahuje krátke, samostatné príbehy štyroch ľudí, ktorých jediným spojivom je klobúk vtedajšieho francúzskeho prezidenta, socialistu Françoisa Mitterranda. Vo francúzskej politike sú to práve socialisti, ktorí predstavujú liberálnejší prúd. A tak aj v klobúku, ktorý si prezident zabudol v reštaurácii, akoby zostalo fluidum jeho majiteľa. Štyri hlavné postavy, v rukách ktorých sa klobúk postupne ocitá, pod jeho magickým vplyvom zrazu radikálne menia svoje životy, robiac rozhodnutia, ktoré doposiaľ nemali odvahu urobiť. O skutočnom majiteľovi klobúka však vie iba jedna z nich, účtovník Daniel, po boku ktorého prezident, spolu s kolegami: vtedajším ministrom zahraničných vecí Rolandom Dumasom a pravdepodobne premiérom Michelom Rocardom (v texte je spomenuté len jeho krstné meno), v reštaurácii náhodou večeral.
Prínosom románu, je pre mňa okrem samotného príbehu, aj náhľad do reality vtedajšej francúzskej spoločnosti a politiky.

"Mittrand, túto skratku obľubovala trochu staromilská, francúzska pravica, ktorá inklinovala k extrémnej pravici, hoci si to nepriznávala. Nebolo to pritom prvýkrát, čo tú skratku počul, siedmy, šestnásty a ôsmy obvod tvorili trojicu na čele parížskych obvodov, kde ju používali pri spoločenských večeriach. Starý aj nový gaullista, umiernený volič Únie pre francúzsku demokraciu, zdržanlivý volič Národného frontu či hrdý rojalista, všetci komolili meno hlavy štátu s nikdy nepriznaným cieľom, aby sa medzi sebou spoznali. Mittrand bolo heslo."

"Po návrate domov mu Charlotte oznámila, že pán Djian zrušil piatkový aperitív. Bernard sa rozmrzene spýtal, či si to rozmyslel. "Horšie," odvetila mu žena, "pozýva nás k Jacquesovi Séguélovi."

PR špecialista Jacques Séguéla pracoval na predvolebnej kampani Françoisa Mitterranda, pred prezidentskými voľbami v roku 1981, a vymyslel aj jeho slogan "La force tranquille" (Pokojná sila).

Hoci som posledné strany nedočkavo zhltla, musím priznať, že záver ma trocha sklamal, keďže som očakávala trocha menej objasnený, otvorený koniec. Aj preto som knihu na Goodreads napokon ohodnotila 4-rmi hviezdičkami z 5-tich.





English

The book The President’s Hat by French writer, film director and screenwriter Antoine Lauraine, is for me a little treasure which I found in sale. However, it’s true that in order to fully enjoy this book one has to like a specific style and humor that the French use when writing books or making films.
This tiny book is composed of short standalone stories of four people linked only by the hat of then French president, socialist François Mitterrand. In French politics the socialists represent more liberal stream. And so, in the hat left behind in a restaurant by the president, it seems like there also has been left an esprit of his owner. The four main characters, who subsequently put their hands on the hat, under its magical influence suddenly start to radically change their lives, making decisions they were scared to make before. Though, only one of them knows the identity of its true owner, an accountant Daniel, who happened to dine side by side with the president and his two colleagues: then Minister of Foreign Affairs Roland Dumas and probably Prime Minister Michel Rocard (there’s only his first name mentioned in the story).
One of the assets of the novel for me, besides the story itself, are also insights to the realities of then French society and politics.
Of all other settings, in one moment, we found ourselves on a party thrown by French PR consultant Jacques Séguéla who worked on Mitterrand’s presidential campaign in 1981, and invented his slogan "La force tranquille" (The Calm Force).
Although I’ve impatiently swallowed the last pages, I must admit that I was a bit disappointed by the ending, since I hoped for a more open-ended and less clarified conclusion. And this is also why I eventually decided to give the book 4/5 stars on Goodreads.


Note: The quotations are missing from my English review, because I did not want to do one of the biggest translation DON’TS. Since I don’t own neither the French original of the book nor its English translation, I don’t want to do the English translation via the Slovak one.




Martinus.sk: Mitterrandov klobúk